Koliba pod Klinom:
http://hiking.sk/hk/ar/114/koliba_pod_klinom.html
* 6 osôb na prični
* ostatní na udupanej hline (neviem koľko ľudí sa tam zmestí)
Koliba pod Pustym:
http://hiking.sk/hk/ar/116/koliba_pod_pustym.html
* cca 14 osob na pričniach

Vzhľadom na to, že budeme spať v nadmorskej výške 1100 - 1500m,
môže tam byť aj koncom júna v noci pekna kosa
(pár stupňov nad nulou, dokonca aj mráz):
* odporúčam teda kvalitné spacáky
* budeme spať na pričniach alebo na zemi - takže nutnosťou je karimatka
* ak sa nezmestíme do koliby, máme len dve možnosti:
* spať vonku
* zostúpiť do civilizácie (cca 2 hodiny pochodu od koliby)

Odporúčam každému, nech si pedantne naštuduje mapy, trasy,
sprievodcov, časy a výškové profily a objektívne zhodnotí svoje schopnosti,
kondičku a výbavu. Každý si zodpovedá sám za seba. Roháče sú
najnáročnejšie slovenské hory po každej stránke: kondička, technická
náročnosť (reťaze, náročný terén), časté zmeny počasia: búrky, sneženie aj v júni.

Koliba pod Klinom, 1460 m.n.m.

http://hiking.sk/hk/ar/114/koliba_pod_klinom.html

Nocľah sa rezervovať nedá, keď tam prídeme, uvidíme. Tým, že ideme cez týždeň,
predpokladám, že tam bude minimum ľudí a teda aj voľné miesto na nocľah.
Potrebný vlastný spacák, karimatka.

Koliba pod Pustým, 1460 m.n.m.

http://hiking.sk/hk/ar/116/koliba_pod_pustym.html
Nocľah sa rezervovať nedá, keď tam prídeme, uvidíme. Tým, že ideme cez týždeň,
predpokladám, že tam bude minimum ľudí a teda aj voľné miesto na nocľah.

Potrebný vlastný spacák, karimatka.

Žiarska chata, 1325 m.n.m.

http://hiking.sk/hk/ar/2/ziarska_chata.html
http://www.dolinky.szm.com/chata.htm
Máme rezervovaný nocľah v podkroví chaty vo vlastných spacákoch na matracoch.
Cena za nocľah: 7EUR. Varí sa tam, večera/raňajky nie sú problém.

Už niekoľko minút som nevidel červenú značku, ktorá by nás mala doviesť do Bystrého sedla. "Rasťo, pozri. Modrá značka. Vyzerá to, akoby sme už boli v stúpaní na Bystrú." Nejde mi to do hlavy, neboli sme ešte v Bystrom sedle. Vyberáme mapu a buzolu, podľa smeru chodníka a farby značenia by sme naozaj mohli byť asi v polovici výstupu z Bystrého sedla na Bystrú. Na chvíľu sa trhá hmla a my vidíme kam smeruje chodník. Prestávam mať pochybnosti, na rázcestí sme si teda vybrali neznačenú skratku na Bystrú. Rozhodujem sa pokračovať v stúpaní. Chalani ešte váhajú.

Stúpam sám, odhodlanie zistiť, či je moja teória správna ma poháňa vpred. Dostávam sa priamo hrebeň odkiaľ krásne vidím Pyšné sedlo a pohraničný hrebeň, ktorým sme vystúpali na Blyšť. Na chvíľu sa hmla dvíha a odhaľuje mi doteraz skryté Bystré a Gáborovo sedlo aj majestátny Klin.

Som na Bystrej, paráda. Fotím vrcholový rázcestník, resp. to torzo, ktoré tu z neho zostalo. Zhadzujem z chrbta batoh a pripravujem statív na spoločnú vrcholovú fotku s chalanmi, keď sem prídu. Fotím južný hrebeň Bystrej, ktorým sa sem dá tiež vystúpiť. Nad ním sa prevaľuje ťažké čierne mračno.

Balím foták do brašne, tú do jej pršiplášťa. Vyberám z batohu nepremokavú bundu a obliekam si ju. To už krúpy padajú súvisle, bubnujú mi na kapucňu a plieskajú o batoh. Hľadám v batohu pršiplášť na batoh.

Martin bojuje so svojim pončom, nedarí sa mu ho obliecť. Podľa jeho inštrukcií mu na chrbte ponča rozopínam hrb pre batoh a hneď má všetko tak, ako má byť. Dokončujem nasadenie pršiplášťa na batoh. Hotovo. V tom ma to napadlo: "veď ja som si neobliekol nepremokavé nohavice". Nevadí, verím, že to je letný dážď na 10 minút a prejde to. Odchádzame z Bystrej, začíname zostupovať po modrej do Bystrého sedla.

Súvisle leje a padá ľadovec, zostupujem rýchlym tempom. Obrovský pozor je potrebné dávať na mokré klzké kamene. Trekingové paličky sú veľkou oporou. Sem tam sa obzerám a kontrolujem, kde je Martin, postupuje dosť pomaly. Miestami sa mi stráca v hmle, vtedy radšej čakám, kým ho znova nezazriem.

Vtom sa ozve rana ako z dela, o chvíľu ďalšia.

Ďuri si oblieka pončo a požičiava Rasťovi žltý pršiplášť na batoh. Rasťo vyberá nepremokavú bundu a pomaly zostupujú. Museli sa otočiť asi 80 výškových metrov pod vrcholom Bystrej, podobne ako expedícia, v ktorej bol Pavol Barabáš pred rokmi a vznikol z nej film "80 metrov pod Kančenčongou". Neustále sa obzerajú, či ma s Maťom neuvidia zostupovať.

Je nádherné ráno, na modrej oblohe žiaden oblak. Dýchame čerstvý lesný vzduch. Konečne sme v Podbanskom, v počiatočnom bode našej hrebeňovky. Dávame si na plecia batohy a vydávame sa po modrej značke do Kamenistej doliny. Sme v klasickej zostave štyroch horalov: Juro, Rasťo, Martin a ja (Miro), v tomto zložení sme už prešli nejednu hrebeňovku, no v tejto východnej časti Západných Tatier sme prvýkrát.

Dnes plánujeme vystúpať Kamenistou dolinou do Pyšného sedla, tam sa napojiť na hlavný hrebeň, výstúpiť na najvyšší vrch Západných Tatier - Bystrú (2248m) a cez Bystré sedlo zostúpiť do Račkovej doliny, kde plánujeme nocľah v Kolibe pod Klinom. Čaká nás zdolanie vyše 1200 výškových metrov. S plnou poľnou to bude poriadny zaberák.

Predpovede počasia hlásia na popoludnie možnosť výskytu búrok, preto dnes máme rýchlejšie tempo ako zvyčajne. Do strategického bodu - Bystrého sedla sa chceme dostať ešte v priebehu dopoludnia, aby nás v prípade popoludňajšej búrky čakal už len zostup do Račkovej doliny.

Chodník plynule stúpa, kráčame v tieni voňavého lesa. Po polhodine sa dostávame k tabuli s obrázkom medveďa, informuje nás o tom, že vstupujeme na medvedie teritórium a nemáme odbočovať z chodníka. Okolo 8:30 si dávame prvú prestávku, chalani ešte neraňajkovali, tak si dávame pauzu.

Toto je naša to prvá akcia po absolvovaní fotografického workshopu zameraného na fotografovanie krajiny. Workshop sme absolvovali ešte v apríli s Jurom a Rasťom. Na Rasťa mal workshop vplyv tým, že po ňom sa aj on stal majiteľom zrkadlovky. Ja som sa definitivne rozhodol kúpiť teleobjektív a teším sa na fotenie s ním, na objavovanie nových uhlov pohľadu a využitie poznatkov z workshopu. Chalani konečne pochopili, že bez poriadneho statívu je obtiažne urobiť kvalitnú krajinársku fotografiu, no poriadne statívy sa im zatial nosiť nechce a spoliehajú sa na ten môj, ktorý si poctivo nesiem. Okrem turistickej výbavy si tedá každý na pleciach nesieme aj foto výbavu. Zrátal som hmotnosť tej mojej: fotoaparát + 2 objektívy + filtre a príslušenstvo, spolu 3kg. K tomu ešte statív 2.2kg, to je pekných viac ako 5kg. Stále je to však nič voči tomu, čo ťahá do hôr svetoznámy fotograf Ladislav Kamarád.

Chodník vedie vedľa Kamenistého potoka, počúvame jeho hukot, miestami sa pred nami objaví stužka potoka tečúceho alebo padajúceho zo skál. Neustále stúpame, les redne, postupne sa objavuje kosodrevina a alpínske lúky. Šliapeme asi 2 hodiny, zatiaľ to ide ako po masle. Obloha stále bez jediného obláčka. Sme tu sami, prví dnešní návštevníci Kamenistej doliny, ktorá je najvýchodnejšou dolinou Západných Tatier. Po našej pravej ruke vidíme lavinózne žľaby hrebeňa Grešovo, ktorý vrcholí Veľkou Kamenistou a oddeľuje Kamenistú dolinu od Tichej doliny.

Okolo 10h som v pásme alpínskych lúk pri kaskádach potoka. Rozkladám statív, nasadzujem teleobjektív a fotím vodu v pohybe. Blíži sa Martin a Juro, ktorí fotia tiež. Martin používa svoj ministatív, Ďuri testuje ten môj. Čakáme na Rasťa, ktorý fotí asi 200 metrov od nás na skalnom hrebienku.

Asi 150 výškových metrov pod Pyšným sedlom uzriem na chodníku predo mnou svišťa. Fotoaparát s teleobjektívom mám v pohotovosti. Snažím sa dostať k nemu bližšie, no vždy, keď sa k nemu priblížim, skôr ako dám fotoaparát k oku a zaostrím, mi stíha po chodníku ujsť ďalej. Takto sa doťahujeme asi 5 minút takmer po Pyšné sedlo, kde mi svišť náhle niekam zmizne.

Som na hrebeni, na červenej značke. Skladám batoh pri rázcestníku. Otvára sa mi výhľad na Poľsko, víta ma studený severák. Pozerám na Kominiarsky Wierch (1829m) a bralá Mnícha a Raptawickej Grańi vytvárajúce typické písmeno V ako vstupnú bránu do Doliny Pysznieńskej. Vidím aj hrebeň Ornaku, ktorý tvorí jednu zo severných rázsoch hlavného hrebeňa Západných Tatier. Napravo pokračuje hlavný hrebeň na Veľkú Kamenistú (2127m), ktorá však už turisticky pístupná nie je. Pri pohľade naľavo sledujem pokračovanie hlavného hrebeňa na Blyšť (2155m), ktorým plánujeme postupovať ďalej. V týchto miestach tvorí hlavný hrebeň hranicu s Poľskom, čoho dôkazom sú hraničné kamene. Počasie sa radikálne zmenilo. Z Poľska sa sem ženie oblačnosť. Blyšť aj Veľká Kamenistá sú v oblakoch. Čakám chalanov, dúfam, že búrka zatiaľ nebude.

Prichádzajú moji súputníci, dlho nečakáme, pokračujeme po hrebbeni ako žiletka smerom na Blyšť. Dohodli sme sa, že v Bystrom sedle si dáme obednú prestávku. Tam sa rozhodneme, či vystúpime na Bystrú, alebo budeme pokračovať do doliny, uvidíme podľa počasia. Rázcestník uvádza čas 30 minút z Pyšného do Bystrého sedla.

Neviem sa dostať do pôvodného tempa. Stále stúpame, viditeľnosť sa znižuje, začína popŕchať. Preventívne balím fotobrašňu do pršiplášťa, Martin tiež. Robí to dojem na počasie a popŕchať prestáva. Ďalej stúpame traverzom v suti a vidíme si len na špičku nosa, držíme sa spolu. Prichádzame na nejaké neoznačené rázcestie, typujem, že sme na Blyšti. Sú tu dva vychodené chodníky, jeden po vrstevnici, druhý smerom dolu, kvôli hmle však nevidíme kam vedú. Červená šípka ukazuje niekde medzi ne. Vyberám ten po vrstevnici, lebo vyzerá viac prešľapaný.

"Do kelu, to musela byť šupa," pomyslím si a pridám do kroku. Hrmenie je zosilňované ozvenou medzi štítmi. Asi 50m pred sebou už rozpoznávam Rasťa a Jura ako sa blížia do Bystrého sedla. V sedle ich dobieham, zastavujeme pri rázcestníku. Tu sme si chceli dať obed, teraz však naň nemáme ani pomyslenie. Musíme ísť z hrebeňa rýchlo preč, je to tu príliž nebezpečné.

Stále husto prší a padajú krúpy. Čakáme Martina. Rasťo si zatiaľ na mokré nohavice oblieka nepremokavé. Ja pomáham Ďurimu vybrať návleky z batohu. V hlave riešim dilemu, či si obliecť nepremokavé nohavice, zišli by sa, ale ako to zrealizovať? Dať batoh na mokrú zem, dať z neho dolu pršiplášť, nájsť nohavice a obliecť si ich na už premočené? Kašlem na to, je to príliž komplikované a zima mi nie je.

Vidíme Maťa, ďalší blesk a hrmenie v čase menej ako sekundu po záblesku nás presviedča na rýchly zostup. Skupinka 5tich Poliakov postáva v sedle, po chvíľke sa rozhodujú pokračovať po hrebeni, kričíme na nich, že to nie je dobrý nápad, ale nedajú si poradiť.

Idem prvý, hromy, blesky, ľadovec a hustý dážď. Zostupujeme do Račkovej doliny. Je pravdou, že som chcel otestovať novú nepremokavú bundu, nohavice a pršiplášť na batoh, ale takýto test som nečakal. Dážď je vytrvalý a nepoľavuje ani na chvíľu. Odvšadiaľ steká voda, chodník sa mení na potok. Nohavice mám komplet premočené, voda z nich mi tečie priamo do topánok. Doslova sa člnkujem vo vlastných topánkach. Jediným útočiskom v tomto nečase je Koliba pod Klinom, kam zostupujeme.

Chvíľu sa hrmenie ozýva zo štítov naľavo, potom zo štítov napravo. Znamená to, že búrka zúri nad celou Račkovou dolinou a blesky trieskajú do všetkých okolitých štítov. Tempo volím také, aby som vždy videl aspoň jedného z chalanov za sebou. Za mnou ide Rasťo, za ním Ďuri, posledný je Martin. Bunda stále drží a vodu zatiaľ neprepustila. Obavy mám o fotobrašňu, ktorej pršiplášť je len z vrchnej a prednej strany. Materiál brašne snáď tiež niečo znesie. Spolieham sa aj na to, že fotoaparát a objektívy, ktoré mám majú vodeodolné prevedenie.

Vidím strechu Koliby pod Klinom, pomaly k nej zostupujem, o pár minút som tam.

Dvere sú zatvorené, závora zapretá, to znamená, že dnu ešte nikto nie je. Otváram dvere, dávam dolu batoh a mierne uklonený vstupujem cez nízke dvere. Som v kolibe, schovaný pred dažďom. Cez strechu koliby sem sice zateká a prične na spanie v zadnej časti koliby sú mokré, no stále je to lepšie, ako zostať vonku. Z premočeného vačku na bedrovom páse batohu vyberám čelovku, našťastie je vodotesná, tak bez problémov funguje.

Dávam sa najprv do záchrannej akcie fotovýbavy. Karimatku prestieram na mokré prične a vytváram tak suchú plochu na mieste, kde voda nekvapká zo strechy. Otváram fotobrašňu a vyberám fotoaparát. Teláč má len trochu navlhnutú slnečnú clonu po vonkajšom obvode, fotoaparát je suchý. Vyberám druhý objektív, aj ten je úplne suchý. Spodná časť brašne je úplne premočená, vyberám z nej drôtenú spúšť, vodováhu, náhradnú baterku a pamäťovú kartu. Všetko poriadne mokré. Rozkladám veci na karimatku, nech trocha preschnú.

Teraz je čas ratovať seba. Skladám z batohu pršiplášť a zisťujem ako je na tom batoh. Pršiplášť odviedol dobrú prácu, trošku je mokrá chrbtová časť batohu, vo vrchnej komore mám všetko suché. Horšie je na tom spodná komora, ktorá nasala vodu od premočeného bedrového pásu. Našťastie veci som mal preventívne pobalené v igelitových taškách a vreckách. Veci sú všetky suché až na jeden pár ponožiek, zrejme bolo zle zatvorené mikroténové vrecko, v ktorom boli. Prezliekam sa komplet do suchých vecí. Z každej topánky vylievam asi deci vody a vtom prichádza Rasťo. Vonku stále prší.

O chvíľu sa už aj Rasťo venuje rovnakej procedúre ako ja predtým. Fotobrašňu má v pohode, lebo raincover je prepracovanejší a pred dažďom chráni brašňu po celom vonkajšom obvode. To, že si na namoknuté nohavice obliekol nepremokavé, sa ukázalo ako dobrý ťah. Zabránil tým zatečeniu vody do topánok zvrchu. Zato spacák má komplet premočený. Akonáhle je Rasťo prezlečený v suchom, dávame si spolu prípitok moldavským koňakom na zahriatie aj na zdravie, že sme to hromobitie prežili. V tom vstupuje Ďuri, povinne dostáva pár hltov koňaku. Ďurimu pustili goráčové topánky, takže po ich vizutí tiež, podobne ako ja, z nich vylieva vodu.

Vonku stále prší, čakáme na príchod Martina. Medzitým vítame v kolibe staršieho pána, jeho dvaja mladí súputníci zostávajú vonku pod štítom koliby. Chlapík v kuse nadáva na búrku, že kvôli nej museli zostúpiť z hrebeňa. Ponúkame mu moldavský koňak, nech sa potúži a nehromží toľko. "Čo koňak, ja mám koňak, bulharský." Prestane na chvíľu nadávať a už sa hrabe v batohu. Robíme teda moldavsko - bulharskú koňakovú družbu, on ochutnáva ten od nás, mi zasa ten jeho bulharský. Konečné prichádza Martin.

Postupoval pomaly, lebo pod kapucňou ponča sa mu rosili okuliare, tak musel každú chvíľu zastaviť, utrieť ich a zostupovať ďalej. Až teraz si uvedomujeme, ako sme hladní. Rasťo dostáva bojovú úlohu zovrieť vodu. Po zovretí vody si zalievame dehydrované cestoviny a dávame si neskorý obed. 16:19 prestáva pršať.

S plnými žalúdkami začíname rozmýšľať, čo ďalej. Podľa plánu by sme tu mali nocovať. Rasťo má mokrý spacák, my ostatní máme premočené topánky a niektoré časti oblečenia. Navyše by nás tu v kolibe na noc zostalo veľa a nepomestili by sme sa tu. Na prične sa zmestí len 6 ľudí, na zemi v kolibe sa spať nedá, lebo je komplet premočená, proste samé blato.

Rozhodujeme sa pre zostup ku ATC v Račkovej doline. Na suché ponožky si obúvame premočené topánky a 16:30 sa vydávame na zostup. Postupne tak strácame ťažko nadobudnuté výškové metre a moj plán na zajtra sa postupne rúca.

Vnárame sa do voňavého smrekového lesa, kráčame po modrej turistickej značke. Väčšina ľudí si radšej volí cestu po asfaltke, tak my máme v lese kľud a tiež chládok. Po ľavej strane nás sprevádza potok Smrečianka. Hľadáme zaujímavé káskady, kamene obtekané potokom, skladáme batohy, vyberáme statívy a začína kurz fotografovania vody v pohybe. K slovu sa dostávajú polarizačné a neutrálne šedé filtre na predĺženie času expozície na niekoľko sekúnd, aby pohybujúca voda mohla vykresliť svoj pohyb. Na takýchto fotografiách je fascinujúce to, že takto zaznamenaný pohyb vody je nemožné zachytiť voľným okom a urobiť si tak predstavu, ako bude výsledná fotografia vyzerať, vieme to len odhadnúť. Základom je kvalitný statív, aby pri dlhej expozícii neprišlo k rozhýbaniu fotoaparátu, čím by bol celý snímok znehodnotený. Drôtená alebo diaľková spúšť sú nutnosťou.

Ja sa striedam s Ďurim na mojom statíve, Rasťo a Martin fotia svojimi trojnožkami. Takto sa zabávame asi hodinu. Keď usúdime, že máme dosť dobrých záberov, balíme výbavu a začíname stúpaním naberať výškové metre. Cez vrcholky stromov miestami vidíme, že obloha nad nami sa znova zaťahuje. O 12:45 prichádzame ku zrubu s lavičkami a rozhodujeme sa dať si obednú prestávku. Nemáme sa kam ponáhľať, tak si každú minútku v pokoji lesa vychutnávame.

Pokračujeme v stúpaní, postupne sa nám cez les otvárajú pohľady na chatu vyššie pred nami a celú hornú časť Žiarskej doliny. Vidíme pozostatky minuloročnej 100-ročnej lavíny. Uvedomujeme si akú silu musela mať lavína, keď dokázala zrovnať so zemou také obrovské plochy lesa.

Okolo 14h sa dostávame na posledný úsek stúpania k chate, chatu vidím pred sebou asi 500m, chodník sa spája s asfaltkou vedúcou k chate. Začína hrmieť a pršať. Našťastie žiadne krúpy, len mierny dážď.

O pár minút už sedíme v jedálni chaty a dávame si šošovicovú polievku. Od rekonštrukcie chaty som tu prvýkrát. Chata je naozaj pekná, priestrannejšia. Budeme nocovať na povale chaty, na každú noc dostávame žetón na sprchu. Kým dojeme polievku, vyčasí sa a my sa sťahujeme na terasu a na letnom slniečku sušíme mokré veci. Z okolitých dolín k nám chvíľami doznieva hrmenie. Takže aj dnes sa nad Roháčmi preháňajú čerti.

Sťahujeme si veci na povalu, kam výstúpame strmým schodiskom, spí sa na matracoch v kójach, ktoré sú situované v jednom rade po celej dĺžke chaty. Je ich tu snáď 20. Každá kója je určená pre 4 osoby. Na druhej strane povaly, vždy oproti každej kóji je drobný stolík a stoličky, plus vešiaky na zavesenie veci. Všetko praktické a premyslené.

Večer ideme s Rasťom fotiť Šarafiový vodopád, Juro a Martin zostávajú v jedálni pozerať zápas z MS vo futbale. Opäť používam teleobjektív a po uhlopriečke komponujem mohutnejšiu spodnú časť vodopádu do záberu. Následne fotíme zapadajúcim Slnkom nasvietený Baranec. Končíme fotením horských kvetov.

Na chatu sa vraciame po 20:00, robím 25 sekundový záber podkrovia chaty. Večer v jedálni pri pive a futbale nad mapou dohodujeme zajtrajšiu trasu.

Dávam budíček na 5:00, aby sme vyrazili ráno. Nech nás prípadné búrky stihnú až na zostupe k chate. Chalanov horko - ťažko vyháňam zo spacákov, po 6h konečne vyrážame hore. Stúpame riedkym lesom a neustále naberáme výškové metre. Chata je vo výške 1400m a nás v prvej fáze čaká výstup do Žiarskeho sedla, ktoré je vo výške 1917m. Pekných 500 výškových metrov.

Traverzujeme Prostredný grúň, postupne sa nám ukazuje vrchol Baranca. Najprv sa asi po hodine dostávame do Sedla pod Homôlkou. Dopĺňame si vodu na ďalší pochod a pokračujeme vyššie. O 8h sme pri Žiarskom plese. Fotíme pleso, Záružlie močiarne v popredí, pleso a Baranec. Na oblohe sú pekné kopovité oblaky. Rasťo skúša infrafotografiu. Poháňam chalanov, aby sme šli ďalej, ešte nás čaká ďaleká cesta. Pri fotení nám čas plynie veľmi rýchlo.

O 9h som v Žiarskom sedle, fotím chalanov, ako bojujú so stúpakom. V Žiarskom sedle robíme spoločnú fotku s Príslopom v pozadí. Kontrolujem záber na displeji a niečo sa mi nezdá. Každý má okolo seba akési machlanice. Zväčšujem si záber na displeji a zisťujem, že každý máme okolo seba mračno múch.

Pokračujeme ďalej na Plačlivé, nepríjemnou suťou. Pred 10h sme asi 50m pod vrcholom Plačlivého pri rázcestníku, ktorý uvádza 1h na Ostrý Roháč. Martin a Juro sa rozhodujú, že na Ostrý Roháč nejdú. Budú pokračovať na Plačlivé, Nohavicu do Smutného sedla. Znova sa mračí, nad Barancom sa drží škaredý tmavý mrak. Fotím si pohľad na Volovec a Ostrý Roháč.

Vyrážam na zostup do sedla medzi Roháčmi, zdá sa, že tam budem veľmi rýchlo. Z omylu ma vyvádzajú prvé skalné bloky, ktoré je potrebné zdolávať. Postupne zapájam do lezenia okrem nôh aj ruky. Červená značka ide naozaj po hrebeni ostrom a exponovanom. Čo z diaľky vyzerá celkom jednoducho, je pri pohľade zblýzka komplikované. Niektoré úseky sú fakt o hubu, cestou späť ich radšej obídem po množstve vyšľapaných chodníčkov.

Tempo mám rýchle, zbytočne sa nezdržiavam, fotím len minimálne. Prechádzam sedlom a začínam stúpať hrebeňom Roháča. Opäť pekne exponované miesta, ale aj možnosti obísť ich. Pozerám sa spät, Rasto je stále na zostupe do sedla. Znepokojuje oblačnosť. V prípade búrky odtiaľto niet úniku, jediná možnosť je vrátiť sa na Plačlivé, do ktorého vraj podľa povestí blesky neudierajú (Genius Loci - Roháče, odporúčam vypočuť si túto reláciu a dozviete sa aj o vzniku Plačlivého).

Paráda, prvá reťaz pod Roháčom, toto už s paličkami nezvládnem, čaká ma asi 7 metrový komín zabezpečený reťazou. Skladám paličky a pripevňujem ich na batoh. Idem na to. Som zvedavý, aká divočina ma čaká ďalej. Na moje prekvapenie, už žiadna reťaz a som na vrchole Ostrého Roháča (2088m). Teda na jednom z jeho dvoch vrcholov. Rozhodujem sa pokračovať na ten druhý, lebo sa mi zdá vyšší. A tu to prichádza. Zostúpiť 5 metrovým komínom zabezpečeným reťazou. Pomaly sa vešiam na reťaz a zostupujem, je to nepríjemné, poriadne som sa potrápil, kým som to zliezol. Na druhý vrchol už pokračujem bez reťazí.

Som tu sám, rozkladám statív a fotím pohľad na Volovec a Roháčske plesá. Pozerám aj na najčastejšie fotografovanú reťaz na Ostrom Roháči. Čakala by ma, keby som chcel pokračovať na Volovec. Stále nemám v sebe pokoj, strach z búrky je tu stále. Objavuje sa Rasťo na prvom vrchole Roháča, fotím ho, on fotí mňa. Vraciam sa späť, nepríjemný komín vystúpam bez problému.

Rasťo navrhuje obednú prestávku, pri pohľade na oblaky si dávame len fit tyčinky a zostupujeme k Plačlivému. Niekde nad Tatrami zahrmí. Zostupujeme. Ešte mám trocha obavy z komína, ktorý nás čaká na zostupe, ale je to v pohode. Všetko je o psychike a prístupe k veci. Pod komínom čakám na Rasťa, aby som ho pofotil na reťaziach. Prichádza aj s krvavým ľakťom. Komín absolvuje, ako správny horelezec, bez dotyku reťaze. Raz dva sme v sedle a začíname výstup na Plačlivé. Niektoré exponované časti obchádzam po vyšľapaných chodníčkoch. Počas stúpania na Plačlivé vietor rozfúkava nepíjemnú oblačnosť a ja mám konečne v duši pokoj a začínam si to užívať.

Som na Plačlivom (2125m), obklopený tisícmi múch, dávam si obed. Postupne aj Rasťo. Po jedle rozkladáme statívy a fotíme výhľady na všetky strany, no hlavne na Ostrý Roháč a Volovec. Vždy predtým, ako stlačím spúšť, musím odohnať muchy spred objektívu.

Zostupujeme po hrebeni, opäť poriadne exponovanom. Vydýchneme si až na Nohavici (2052m), kde prechádzame okolo množstva kamenných mužíkov. Horolezci to nemajú radi, tak aj Rasťo frfle.

Konečne v Smutnom sedle (1963m), počkám na Rasťa, urobíme spoločnú fotku a putujeme dolu. Čaká nás už "len" zostup k chate. Dopíjam poslednú vodu, najbližšia bude až v Sedle pod Homôlkou. Zostup sa mi zdá nekonečný, na oblohe už takmer nie sú oblaky a Slnko ma každým krokom zatláča hlbšie do chodníka. Motiváciou je orosená odmena na chate.

O 16h sme na chate, vítajú nás Juro a Martin a pridávame sa ku nim na terase, pripíjame si na počesť našeho výstupu na Roháče. Zajtra nás čaká už len zostup do civilizácie a cesta domov.